História obce Lukovištia

Lukovištia - obec ležiaca 15 km severne od Rimavskej Soboty a 8 km východne od Rimavskej Bane, na úpätí pod kopcom Bankov (438 n.m.) v Revúckej vrchovine, masívu Slovenského Rudohoria.

Obec je historicky napojená na bývalé kráľovské mesto Rimavskú Baňu v Rimavskej doline, odkiaľ vedie do obce Lukovištia hlavná cestá a pokračuje okolo Bankova do Drienčan a Teplého Vrchu.

Vzniku obce predchádzala banícka kolonizácia Malohontu v 13. storočí. V období pôsobenia kaločského arcibiskupa Štefana (1266-1272) boli objavené v kopci Sinec pri Rimavskej Bani zlatonosné žily. Novovzniknuté bane prilákali baníkov z rôznych častí Európy a boli im pridelené značné výsady. Z Talianska sem prišli svetskí i duchovní veľmožovia so svojimi sprievodmi, ale i ďalší osadníci – kupci, baníci a poľnohospodári. Listinou kráľa Karola Róberta v roku 1334 sa rozšírilo spádové územie pre život komunít pracujúcich v baniach, východne údolím na planinu dnešného Kraskova a Lukovišť.

Lukovištia erb


Existenciu obce Lukovištia možno archívne doložiť len listinou z roku 1413, podľa ktorej ju aj s ostatnými okolitými dedinami dostala od kráľa Žigmunda rodina de Derechen (Drienčanská, resp. Derencsenyiová), ktorá bývala v susedných Drienčanoch.

V chotári dnešnej obce Lukovištia existovali dávno predtým tri samostatné osady – Wyscho, Babliko a Lukovisko, ktoré spoločne aj so susednou obcou Kraskovo (Crasco, Karázko), založili kolonisti kaločského arcibiskupa Štefana, pochádzajúci zo starej Janovskej republiky, dnešnej Ligúrie na talianskej riviere, z obce Carásco. Dokumentujú to i staré talianske rodinné priezviská, ktoré sa dochovali v obci i do dnešných dní, napr. Botto (úder, sek), Čán (ciani – nevädza), Gallo (kohút), Lago (jazero), Torma (črieda), Utis (rieka), ale i talianske názvy časti honov, lesa i kopcov, napr. kopec Bankov (lavica), hon Ombol (pupok), Kápovna (capo-hlava) atď.

Lukovištia boli na hranici Rimavského komitátu, tj. Malohontu s Gemerom. Stali sa centrom garbiarstva. Cech malohontských garbiarov tu existoval od roku 1640 a bez prerušenia tu pôsobil až do 70. rokov 19. storočia. Mal aj svoju cechovú pečať, ktorú v roku 1717 obnovili s maďarským názvom. Počas tohto obdobia mala obec viac ako 600 obyvateľov. Ešte v roku 1960, kedy bola strediskovou obcou, mala viac ako 400 obyvateľov. Dnes tu žije už necelých dvesto obyvateľov.

V obci je barokovo – klasicistický kostol z roku 1794 s dreveným maľovaným kazetovým stropom.

Obec je rodiskom i miestom posledného odpočinku básnika, zakladateľa modernej slovenskej poézie a národného umelca, Ivana Kraska, občianskym menom Ing. Jána Bottu.
Narodil sa 12. júla 1876. Do školy začal chodiť v rodnej obci, neskôr do mešťanskej školy a maďarského gymnázia v Rimavskej Sobote, z ktorého musel odísť. Ján Zaturecký, hlavný predstaviteľ slovenskej mládeže v Sedmohradsku, prijal uznesenie Slovenskej národnej strany z 26. apríla1894, aby žiaci, majúci problémy na maďarských školách kvôli panslavizmu, boli prijatí do škôl v Sibiu a Brašove. Medzi desiatimi žiakmi zo Slovenska bol aj Ján Botto. Najskôr začal na nemeckom gymnáziu v Sibiu a štúdiá ukončil na rumunskom gymnáziu v Brašove. Už počas stredoškolských štúdií v Rumunsku začal písať verše pod pseudonymom Janko Cigáň a posielal ich J. H. Škultétymu do Slovenských pohľadov. V roku 1900 zahájil štúdium na Vysokom učení technickom v Prahe, ktoré ukončil v roku 1905. Počas pražského pobytu sa stretával s významnými českými literárnymi tvorcami a filozofmi.
Aktívne pracoval v slovenskom študentskom spolku Detvan, v ktorom sa zblížil i s M. R. Štefánikom. Po vysokoškolských štúdiách nastúpil ako chemický inžinier do cukrovaru v Klobúkoch a neskôr do chemickej továrne v kráľovskom meste Slaný v Čechách. V mimopracovnom čase sa venoval poetickej tvorbe. Už pod novým pseudonymom Ivan Krasko, ku ktorému mu dopomohol Svetozár Hurban Vajanský , vydáva v roku 1909 zbierku básní Nox et solituto (Noc a samota). Táto zbierka básní postavila Krasku do popredia básnickej generácie slovenskej moderny a otvára mu cestu k ďalšej úspešnej tvorbe.

Básnik sa zamiloval do Eleny Kňazovičovej z Dolného Kubína, s ktorou sa aj v roku 1912 oženil. Svadobným svedkom bol P. O. Hviezdoslav. Svojej vyvolenej písal listy i básne. Po vypuknutí prvej svetovej vojny musel narukovať a bojoval na ruskom fronte. Po vzniku prvej československej republiky účinkoval vo verejnom a politickom živote, ako poslanec, neskôr ako senátor Národného zhromaždenia za Agrárnu stranu. V tom čase žil, pôsobil a pracoval vo svojom odbore v Bratislave a v roku 1923 získal titul doktor technických vied. V roku 1943 sa presťahoval do Piešťan a v roku 1946 bol menovaný národným umelcom. Zomrel 3. marca 1958, pochovaný je na cintoríne v rodných Lukovištiach. Na jeho hrobom sa týči monumentálny pamätník z bronzu „Topole“ od Aliny Ferdinandy. Zanechal vlastné básnické diela, ale i mnoho prekladov zahraničných básnikov.

Na rodnom dome básnika bola pri príležitosti stého výročia narodenia odhalená pamätná tabuľa. Je obývaný dedičmi zo strany sestry básnika. Pamätná tabuľa bola odhalená i na bývalej základnej škole, ktorej bol ministerstvom školstva SR udelený čestný názov „ZŠ Ivana Kraska“. Pred školou je na podstavci busta básnika. Škola bola v roku 2002 zrušená. Počas jej existencie škola založila na obecnom priestranstve pred rodným domom básnika „Park Ivana Kraska „ o ktorý sa starala. V súčasnosti je v starostlivosti obce.